Smutný pohyb vlastných viet

Autor: Marek Debnár | 24.9.2009 o 11:15 | Karma článku: 4,75 | Prečítané:  1384x

Maurice Blanchot patrí nesporne k najenigmatickejším francúzskym mysliteľom dvadsiateho storočia. Písal veľa, preniknúť do jeho textov však vôbec nie je ľahké. Filozofické skúmanie považoval za tvorbu a tomu prispôsoboval aj jazyk, ktorý osciluje na hranici porozumenia. Jeho dielo patrí dodnes k tomu najoriginálnejšiemu, čo vo filozofii a v teórii literatúry môžeme nájsť.

Markíz de SadeMarkíz de Sade

Čitateľov, ktorí sa s tvorbou tohto výnimočného mysliteľa už zoznámili, v skoršom vydaní jeho kľúčového teoretického diela Literární prostor (v českom preklade Marie Kohoutovej a Michala Pacvoňa, Herrmann a synové 1999), určite poteší, že sa na pultoch kníhkupectiev objavil preklad jeho knihy Lautréamont a Sade. Okrem podrobnej analýzy Sadovej a Lautréamontovej tvorby, text sleduje aj teoretickú líniu, ktorej dominuje otázka adekvátneho spôsobu skúmania literárneho diela.

Kniha začína predhovorom venovanému problému kritiky a komentára. Základná otázka, ktorá nás bude neustále sprevádzať textom znie, prečo medzi čitateľa a dielo vstupuje "mizerný hybrid čítania a písania, podivný čitateľ-odborník, ktorý dokáže čítať, iba keď pri tom píše a píše len o tom, čo číta..." (s. 10). Podľa Blanchota kritik nemá žiadne právo určovať hodnotu diela a ani dôvod pristupovať k dielu z pozície verejnosti, inštitúcie či žurnalistiky, ale len zo svojej vlastnej skúsenosti s písaním. Podobne ako kantovská kritika, ktorá skúma možnosti našej skúsenosti, má byť aj literárna kritika spojená s poznávaním možností skúsenosti literárnej. Jedine taká kritika je totiž schopná pred nami otvoriť jedinečný priestor, kde sa „nehovoriaca, neurčitá skutočnosť diela na okamih premiestňuje do slov" (s. 12).

Blanchot týmito myšlienkami predznamenal to, čo Roland Barthes o tri roky neskôr v Kritike a pravde nazve krízou komentára. Starý mýtus autora a kritika, vznešeného tvorcu a skromného služobníka, sa ukázal byť falošný, keď sa zrodili kritické knihy, ktoré vyzývajú k rovnakému druhu čítania, ako čisto literárne diela. Ak je kritike vlastná nejaká realita, podotýka Barthes, „spočíva v osamotení kritického aktu, ktorý nemá alibi ani vedy, ani inštitúcie". Kniha Lautréamont a Sade je príkladom takejto kritickej knihy. Z formálneho hľadiska, vykračuje z rámca štandardných vedeckých textov a z obsahového sa venuje autorom, ktorých texty v dejinách literatúry azda najviditeľnejšie prekračujú pravidlá bežnej jazykovej praxe.

Prvá štúdia nazvaná Sadova racionalita, nás vťahuje do analýzy monumentálneho diela tohto kontroverzného mysliteľa. Východiskom Blanchotovej interpretácie Sada je pojem samoty: "byť sám sebou, tešiť sa sám zo seba. To je prvý zmysel jeho (Sadovej) samoty" (s. 39). Samota nie je pocitom, ktorý si bežne pod týmto slovom predstavujeme, ale radosťou z jedinečnosti. Byť jedinečný svojho druhu, to je znakom suverenity a základnou kategóriou, ktorú Sade doháňa až k absolútnemu zmyslu.

Jeho hrdinovia, vedomí si vlastnej jedinečnosti negujú svojimi krutosťami ľudskosť, boha aj prírodu. Sade ako prvý odhalil silu, ktorá spočíva v negácii. Princíp, ktorým sa táto sila riadi, sa však nenachádza v túžbe alebo v perverznosti, ale v pojme energie. Blanchot ukazuje, že v Sadových románoch "ľudia nie sú šťastní, alebo nešťastní podľa väčšieho, či menšieho množstva cnosti či neresti, ale podľa energie, ktorou disponujú" (s. 58). Sadove postavy vykazujú zvláštny druh racionality, ktorá má prejavy apatie, necitlivosti a stoicizmu. Táto nadradenosť rozumu dáva človeku silu ovládnuť životnú energiu. Paradoxne v nej spočíva aj najväčšia ľudská slabina. Zhýralec sa aj po mnohých zločinoch môže v stavoch skleslosti ľahko navrátiť k morálke a bohu. Jediný pohyb smerom k cnosti, dokáže zničiť všetku jeho moc. Blanchot uzatvára svoj text provokatívnou myšlienkou, že v Sadovi sa skrýva tradičný moralista, od ktorého sa svet odvrátil. Ponechajme toto tvrdenie bez komentára. Analýza Sadovej racionality nám mala ukázať, že ak prijmeme svoje podivné záľuby a urobíme z nich východisko a princíp rozumu, dáme tým filozofii najpevnejší základ, aký môžeme nájsť.

Druhá štúdia nazvaná Lautréamontova skúsenosť, je o čosi obsiahlejšia. Napriek tomu, že sa zameriava na rozsahovo oveľa menšie dielo, než po sebe zanechal Sade, sú Lautréamontove Spevy Maldororove sémanticky oveľa bohatšie.

Na začiatku sa Blanchot opäť vracia k už v úvode načrtnutému problému interpretácie. Lautréamont totiž vyžaduje celkom iný druh čítania ako Sade. Preto stojí v centre záujmu pokus o náčrt istej teórie čítania, či lepšie povedané teórie závratu z čítania, ktorý Blanchot identifikuje, ako neoddeliteľnú súčasť Lautréamontovho diela. Komentár si nekladie za cieľ odhaliť „skutočný" zmysel Maldorora, to Blanchot ani nepovažuje za možné, iba sa pokúsiť nájsť hranice, kam až sa čitateľovi tohto textu dá zájsť. Rovnako ako v prípade Sada, aj pri Lautréamontovi sa Blanchot po celý čas vyrovnáva s rôznymi, často protirečivými interpretáciami jeho diela. Skúma motívy a literárne tradície, ktoré si Lautréamont osvojil, aby ich mohol dať do kontrastu s jeho jedinečnosťou.

Keď sa ponoríme do textov Lautréamonta, nájdeme v nich tie najtemnejšie stavy noci, akoby v podivnom bdení pred nami defilovali tie najhrozivejšie sny. Nie náhodou jeden z hlavných motívov Maldorora je afirmáciou tohto stavu, „ja nespím, nespím nikdy". Lautréamontove fascinujúce obrazy apokalypsy a pekla sa striedajú s komentárom. Kapitolu za kapitolou sa pred nami utvára fantastický obraz jedného z najväčších a najzáhadnejších spisovateľov, akých nám literatúra ponúka. Komentár vyvrcholí v odhalení hraničnej skúsenosti básnika, ktorou je závrat zo svetla. Nachádzať sám seba, je ako znovu sa narodiť, znamená to prísť z temnoty do svetla a potom, „na svetle to znamená hľadať svoje hranice, bez ktorých niet skutočnej bytosti" (s. 295). Na tomto mieste sa zvláštnym spôsobom básnická skúsenosť stretáva s nárokom čítania, o ktorom sme hovorili na začiatku. Sledovať text až k jeho hranici, znamená dostať sa k tomuto momentu svetla, keď po tom, čo s týmto svetlom splynieme, splynie aj každý so sebou samým.

Skúsenosť kritiky, ktorú pred nami Blanchot odhalil spočíva v tom, že kritik či chce, alebo nie, stráca čítanie, ktoré je pre neho to najvzácnejšie. Preto o knihách, ktoré nás zasahujú najhlbšie, by sme najradšej nehovorili. Kritik začína tušiť, aké ťažké bude čítať znova, keď namiesto toho, čo hľadá, bude nachádzať iba smutný pohyb svojich vlastných viet.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ako o Gorile klamala Anna Bubeníková

Nominantka SDKÚ pôsobila vo Fonde národného majetku devätnásť rokov.

Komentár Petra Schutza

Prezidentka je optimistkou bez dôvodu

Niežeby sa dôvera ku krokom polície i prokuratúry dala rovno vylúčiť.

Gorila vyhnala do ulíc zástupy ľudí, pochodovali Za spravodlivé Slovensko

Organizátori vyzvali na odchod Trnku, Jankovskú, Fica aj Kováčika.


Už ste čítali?